Mafiánska trilógia pokračuje, prichádza Čas dravcov

...Dominik Vokoš si aj cez hmlu kokaínového opojenia, ktoré si na takú slávnosť, akou bol otcov pohreb, nemohol odoprieť, jasne uvedomoval, aké kroky musí podniknúť. Osloví tých správnych ľudí, otcovi obchodní partneri z Maxovej skupiny mu dali tip n

Webnoviny -

Foto: SITA/AP Uplynulú stredu sa uskutočnil krst druhého dielu úspešného románu V tieni mafie. Knihu odpálil do života bejzbalovou pálkou mafián Laba. Na otázku Dada Nagya, prečo tak autora románu fascinuje zlo, Karika nadľahčene odvetil:„O dobre vie veľa ľudí tak pekne rozprávať, že tam by som už nezabodoval.Tak mi zostalo iba to zlo.“ Potom už vážnejšie dodal: „Hovoriť a diskutovať o zle je dôležitejšie. Dobro treba konať a o zle treba rozmýšľať.“

Jozef Karika tiež naznačil, o čom bude jeho tretia kniha. „V dvojke Čas dravcov ostali nejaké otvorené účty so žilinským bossom, takže to doriešime v trojke,“ prezradil. Portál Webnoviny.sk v spolupráci s vydavateľstvom Ikar vám prináša úryvky z románu o drastických praktikách mafie V tieni mafie II: Čas dravcov.

…Február 2010

Krstilo sa bejzbalovou pálkouFoto: Ramon LeškoDominik Vokoš, jediný syn veľkého Alexandra Vokoša, sledoval, ako rakvu s otcovým telom spúšťajú do zmrznutej zeme. Nič výnimočné necítil. Zosnulého z celého srdca nenávidel, no rovnako vášnivo ho aj miloval, lipol na ňom. Vzťahy medzi otcami, čo dosiahli veľkú moc, a ich synmi často bývajú také. Keď sa Dominik dozvedel, že jeho otec zahynul dávkou zo samopalu nájomného vraha, zaplavila ho vlna radosti. Konečne prestane večné buzerovanie, zosmiešňovanie a ponosovanie sa na jeho neschopnosť; konečne môže byť on, Dominik Vokoš, sám sebou! Až potom prišla vlna smútku, keď si uvedomil, že otec je naozaj mŕtvy. Nikdy by neveril, že je čosi také možné.

Veľký Alexander Vokoš bol posadnutý vyšľapávaním cesty pre svojho syna. Neustále sa doňho staral, neustále mu čosi zariaďoval, vybavoval, bez ohľadu na to, či o to Dominik stál, alebo nie. Ak si dovolil protestovať alebo dokonca prejavil iný názor, otec mu vynadal tým najvulgárnejším spôsobom. Najradšej to robil pred divákmi, aby ho ešte viac ponížil. Ďalšou z Alexandrových mánií bolo dávať mu lekcie o narábaní s mocou. Začal s tým, keď mal Dominik jedenásť rokov.

„Budeš moja predĺžená ruka. Uvidíš, čo spolu dokážeme!“ hovorieval mu so slepým nadšením. Akékoľvek náznaky vzdoru tvrdo potláčal a trestal. Dominik chcel ísť na konzervatórium, politika ani podnikanie ho nezaujímali. Starý Vokoš ho však poľahky dostal tam, kde ho chcel mať. Použil metódu cukru a biča, v ktorej bol obzvlášť dobrý…

…Dominik Vokoš si aj cez hmlu kokaínového opojenia, ktoré si na takú slávnosť, akou bol otcov pohreb, nemohol odoprieť, jasne uvedomoval, aké kroky musí podniknúť. Osloví tých správnych ľudí, otcovi obchodní partneri z Maxovej skupiny mu dali tip na chlapíka, ktorý celú záležitosť vyrieši. A to spôsobom, z akého behal mráz po chrbte. Práve o to mu išlo, musí to byť niečo, čo si každý zapamätá, niečo špeciálne, na čo sa len tak nezabudne. Michala Harvana čakajú v blízkom čase nepríjemné prekvapenia. Veľmi nepríjemné prekvapenia – nebude sa stačiť čudovať. Ani sám otec nevedel o niektorých Dominikových kontaktoch, starý Vokoš nebol jeho jediným učiteľom…

Nedá Harvana len tak dole, to by bolo príliš milosrdné. Radšej zariadi, aby trpel, aby trpel tak hrozne, že sa napokon zabije sám. Už presne vedel, ako na to, už rozhodil siete. Beštiálnosť vlastných zámerov ho vzrušovala. Mal dušu umelca. Po obrade prijal Dominik Vokoš od primátora kondolenciu, úctivo sa mu poďakoval. Harvan sa mu pri tom pozeral do očí a vôbec nič netušil…

Foto: SITA/AP…Pande­mónium: O tri roky skôr Jeseň 2007

Michal Michal Harvan sedel za masívnym stolom z lešteného dreva a hľadel do tváre mužovi oproti. Nikdy by neuveril, že sa k nemu dostane tak blízko – priamo do jeho bratislavskej kancelárie v budove Národnej rady. Médiami aj politickou klímou posledných desiatich rokov bol vychovávaný nenávidieť ho, no napriek tomu k nemu pociťoval čosi podobné obdivu. Bol to nepochybne génius, a zároveň zločinec, jeden z najväčších v krajine. Peter Štarch, známy veľkopodnikateľ a Michalov mentor, ktorý sedel hneď vedľa, sa usmial. „Náš mladý priateľ začal v Ružomberku podnikať vlastné kroky,“ povedal mužovi. Ten pokýval hlavou, skúmavo si Michala premeral a uškrnul sa. „Rád podporím šikovných mladých ľudí,“ povedal zvučným barytónom. „Vždy som to robil a vždy sa mi to oplatilo. O jednom z nich práve píšu, pozrite,“ zamával novinami. Na titulke sa vynímala fotografia bývalého šéfa tajnej služby a článok o ďalšom súdnom spore na očistenie svojej osoby, ktorý vyhral. „Omladzujete aj vedenie strany, to je dobre,“ pokýval hlavou Štarch. „Mám rád mladých.“ „Tiež by som stavil na mladé blondínky.“ Politikov pohľad stvrdol, zagánil na Štarcha, no potom sa rozosmial. Vstal a ponad stôl podal Michalovi ruku. „Teší ma, že som vás spoznal. S pánom Štarchom obchodujeme už od deväťdesiatych rokov. Je to dobrý človek. Dôverujem jeho úsudku. Ak povie, že ste správny a preškolený, tak potom ste. Keď bude treba, zavolajte mi.“ Podal mu vizitku so svojím súkromným telefónnym číslom. Michal sa poďakoval, usmial sa, potriasol mu rukou, a keď hľadel do jeho vypočítavých sivých očí, premýšľal o tom, že tento starnúci chlap ovplyvnil v deväťdesiatych rokoch smerovanie celého štátu a takmer z neho urobil čosi na spôsob Bieloruska. Spôsobil nevypočítateľné materiálne, no predovšetkým morálne škody, keď presmeroval vývoj politiky do marazmu, v akom sa nachádzala doteraz. Znova sa na neho úctivo usmial a poďakoval mu.

…Po dvoch dňoch strávených v Bratislave sa na Štarchovom čiernom Maybachu 62S Landaulet doviezli domov, do Ružomberka. Keď vchádzali do mesta, Štarch zabočil k blízkym lesom a zamieril do Belockej doliny. „Neviem ako vy, ale ja mám chuť zmyť tú blavácku pachuť, očistiť sa, poriadne si zatrtkať,“ povedal. „Môžeme,“ pokrčil plecami Michal. Nemal na to náladu, sex ho vyčerpával, nevedel sa odviazať, keď bol nablízku Štarch. S Evou sa však nevidel takmer mesiac, chvíľam s ňou sa preto nebránil. Nemal ju rád, tak ako žiadnu ženu po tom, ako umrela Denisa, ale neprekážala mu. To bola najvyššia forma intimity, akej bol po Denisinej smrti schopný. Okrem toho, na založení súkromného erotického salónu, ktorý viedla Eva, sa osobne podieľal; preto nechcel Štarcha odhovárať od jeho návštevy.

Foto: SITA/APStúpajúcim terénom sa vyviezli až k prírodnému jazeru, obklopenému lesmi. Na brehu sa vypínalo deväť luxusných apartmánových domov, postavených v nadčasovom funkcionalistickom štýle. Štarch tu vlastnil štyridsať najlepších apartmánov. V jednom z nich bol aj salón, kam smerovali. „Dúfam, že s tou Evou nič nemáte. Je to kurva. Nikdy sa nezaľúbte do kurvy, dajte si na to pozor. Aj na choroby, aj na city,“ poúčal Štarch.

Hocikomu inému by to prekážalo, Michal však jeho rady hltal. Aspoň zatiaľ. Cítil sa pri tom ako Štarchov syn. Napĺňalo ho to hrdosťou, akú voči skutočnému otcovi – alkoholikovi, ktorý opustil rodinu a uchľastal sa na smrť –, nikdy necítil. „Nič to nie je, len odreagovanie,“ uškrnul sa Michal. „To je dobre. Sústreďte sa na svoje veci, tie sú dôležité. Nerozdrbte si život kvôli sexu, to robia len chuji a slabosi. Sex, to sú tak štyri percentá zo života. Rozdrbať si kvôli tomu dôležité veci môže len idiot,“ zaškeril sa Štarch…

…Silvia (Eva) Prvý raz ho uvidela pred rokom. Zavolal jej na mobil. Číslo asi našiel na internete, kde mala zopár inzerátov, ponúkajúcich erotické služby. Mal pevný, príjemný hlas. Väčšina jej klientov mala pevný a príjemný hlas. „Ahoj, videl som tvoj inzerát. Robíš?“ opýtal sa. „Jasné, všetko, čo chceš. Skoro všetko,“ zapriadla do telefónu. Ešte stále ju to bavilo. Stačilo zapriasť do telefónu a stretnutie bolo takmer isté. Dôležité bolo zdôrazniť, že nerobí úplne všetko. Úchylovia na to zvyčajne zareagovali – vypytovali sa, čo presne nerobí, alebo sa na rovinu uisťovali, či je ochotná vyhovieť ich zvráteným chúťkam…

Foto: SITA/AP…Na druhý deň meškala. Vždy meškala. Hlavne na prvé stretnutie s neznámym chlapom. Prišla o desať, pätnásť minút neskôr a sledovala, ako reaguje na jej meškanie. Ak príliš nadával, bol rozzúrený alebo sa priveľmi sťažoval, tak mu rovno povedala, že s ním nikam nepôjde, zavrela okno a odfrčala. Ocitnúť sa niekde osamote s vyšinutým agresívnym kreténom bolo to posledné, po čom túžila. Robila štetku, už to samo bolo šialenstvo, uvedomovala si to, opatrnosť bola len tenkou náplasťou, ilúziou bezpečia, zakrývajúcou nebezpečnú priepasť, nad ktorou pri každom stretnutí balansovala.

Končil sa november, o šiestej už bola riadna tma. Vonku fúkal studený vietor, poletoval sneh, ktorý sa však topil, len čo dopadol na zem. Zastala na parkovisku pred hypermarketom a čakala. Obzerala si bizarnú budovu stredovekého kaštieľa, ktorú radnica zachránila pred zrútením tým, že povolila akémusi investorovi polovicu z nej zbúrať a dostavať do podoby veľkého obchodného domu. Vežičky pôvodného kaštieľa tak prechádzali do holých, bezútešných stien, pripomínajúcich obrovskú škatuľu na topánky. Vyzeralo to však celkom zaujímavo. Nevidela ho blížiť sa. Zrazu jej zaťukal na okno pokropené kvapkami a roztápajúcim sa snehom. Spustila sklo, pozorne sa mu zadívala do tváre. Prvý dojem bol dôležitý. Mal celkom peknú tvár, výrazné lícne kosti, čierne vlasy, ktoré vyzerali ako nafarbené, veľký nos a úzke pery. To všetko bolo v poriadku. No nie jeho oči. Skrývali sa síce za sklami okuliarov, no aj tak v nej rozozvučali vnútorný alarm.

Nemal vyslovene zlý alebo chlipný pohľad, aký už videla u niektorých klientov. Najmä u takých, čo jej ponúkali nemalé peniaze, ak sa nechá pretiahnuť ich dobermanom alebo im dovolí vymočiť sa jej na tvár. Aj keď im zatiaľ nikdy nevyhovela, mala z nich hrôzu. Buď z nich, alebo z toho, že sa prichytila, ako nad niektorými ponukami premýšľa, ako ich zvažuje. Síce len na okamih, no predsa. Pohľad tohto chlapíka bol iný. Nebol to pohľad znudených, frustrovaných či ustráchaných manželov z vyššej strednej vrstvy, ktorí tvorili väčšinu jej klientely. Nebol to ani slizký pohľad úchylov, s ktorými sa občas stretla. Bol to prenikavý, upretý pohľad človeka v hlbokom zamyslení, akoby celkom strateného vo vlastnom vnútornom svete.

Lenže ten chlap nevyzeral zamyslený, práve to bolo zvláštne. V jeho očiach sa nič nezmenilo, aj keď sa usmial a povedal: „Po štvrťhodine čakania v tejto kose sa mi asi nepostaví.“ Usmiala sa, chvíľu nevedela, ako zareagovať. Neprešiel jej meškanie mlčaním ako nekonfliktné, slabošské typy, ktoré bývali aj neskôr – pri sexe – celkom pasívne. Zároveň však nevyzeral ani rozzúrený ako druhá bežná skupina – majstri sveta pobúrení tým, že si nejaká kurva dovolila nechať ich čakať. Takí dosť často mávali malých vtákov alebo boli úplné drevá bez kúska živočíšnosti. Vyzeral celkom sebavedome, no napriek tomu žartoval o vlastnej erekcii. Na to bývali iní chlapi citliví. „Len sa neboj, ver mi,“ povedala a zvodne na neho pozrela. Skĺzol po nej pohľadom. Napriek zime si zobrala krátku sukňu, odhaľujúcu pekné stehná a vyšportované lýtka. „Môže byť?“ opýtala sa so sebaistým úsmevom. Chlapi z neho zvyčajne šaleli. „Môže. Kam pôjdeme?“ …

Foto: SITA/APMala rada rafinované viacvrstvové Latté Macchiatto. On chcel čaj, nič viac, len zelený čaj, žiadny cukor, ani citrón, len obyčajný čaj. „Je fajn sa trochu porozprávať, aj mne to viac vyhovuje,“ prehodila. „Raz som bol na priváte v Bystrici. Bolo to celkom neosobné. Baba sa vyzliekla a išla hneď na vec, poviem ti, nebolo to bohviečo.“ „Aspoň si otvorený, to sa mi páči,“ usmiala sa. V skutočnosti ju nezaujímal. Bol trochu iný, než ostatní, ale vôbec nie jej typ, a hlavne, bol stále len jeden zo stovky chlapov rôzneho veku, s ktorými sa tento rok vyspala za peniaze. „Čo vlastne robíš, keď si taký podozrievavý?“ opýtala sa s dokonale hraným záujmom. Stovky podobných stretnutí ju naučili, že muž musí byť v strede jej pozornosti, aby sa cítil dobre. Bola to hra. V skutočnosti obaja vedeli, že sú si navzájom ukradnutí, no kulisy treba udržovať, fungovalo to, len keď vytvárala zdanie niečoho, o čom obaja vedeli, že je to lož. „Som redaktor v miestnej televízii. Robím hlavne politické a problémové veci, tak mi odpusť, že som podozrievavý. Viem, je to prehnané, ale chápeš – choroba z povolania.“ „Odhaľuješ politické spiknutia?“ usmiala sa. Pochybovala, že jej hovorí pravdu. Ona mu klamala vo všetkom. „Také niečo,“ povedal vážne. „Ako sa vlastne voláš?“ „Eva,“ odpovedala Silvia. „A ty?“ „Ja som Michal. Michal Harvan, teší ma.“…

…Štarch Štarch celou cestou z Bratislavy premýšľal nad tým, či bolo rozumné predstaviť Michala svojim najdôležitejším kontaktom v Bratislave. Mohlo by sa mu to vypomstiť. Na druhej strane si bol istý, že Michal na ňom lipne, veď aj teraz, počas jazdy, hltal každé jeho slovo, každú poučku. Ak mu za tie dva roky, čo sa poznali, niečo poradil alebo odporučil, Michal to urobil, nepriečil sa jeho vôli, rešpektoval ho. Štarch sa rozhodol dôverovať mu, už sa to nedalo zvrátiť. Prirodzene, jeho dôvera mala svoje medze. Aj keď mal Michala rád, bol preňho iba figúrkou, síce cennou, ale stále len figúrkou na šachovnici jeho veľkej hry. ..

Foto: Ikar…Podobne ako veľa ďalších Vietnamcov, aj on využil príležitosť a čo najrýchlejšie sa formálne oženil so Slovenkou. Vďaka tomu mohol zostať natrvalo. Formálne manželstvo však prinieslo nečakaný plod – Angelu. Otec sa o ňu odmietol starať, po revolúcii sa venoval priekupníctvu a čoskoro zmizol. Pátrala po ňom polícia – bezvýsledne. Vyhlásili ho za nezvestného, neskôr za mŕtveho. Angelu vychovávala matka, ktorá nenávidela jej vietnamské rysy a vybíjala si na dcére zlosť z pokazeného života. Okrem psychického týrania ju pravidelne bila, zatvárala na celé hodiny do komory alebo sa jej vyhrážala, že ju poleje riedidlom a podpáli. Z Angely vyrástla krásna žena. Keďže nepatrila nikam, vrstovníci ju odmalička napádali pre ázijské črty, neobvyklé meno a pochybný pôvod. Naučila sa pretvarovať a neprejavovať svoje duševné pochody. Takto si mieru, rozsah ani hĺbku jej psychického poškodenia nikto nevšimol. Vynikala inteligenciou, správala sa milo, mala nádherný zvonivý smiech.

Štarcha, ktorý bol ako chodiaci barometer na zachytávanie ľudských pocitov, však neoklamala. Upútala ho hneď, ako sa prvý raz stretli. Okrem toho, že bola skvelá milenka a erotiku prežívala – možno vďaka ázijským génom – iným spôsobom než Slovenky, zaujalo ho najmä to, že nemala žiadne ozajstné emócie. Keď sa Štarch s niekým rozprával a sústredil sa na neho, cítil, čo sa v dotyčnom odohráva, ako sa mení jeho nálada, akým smerom sa uberajú jeho myšlienky. Keď chcel, tak vynikal až abnormálnym stupňom empatie. Bolo to pre neho rovnako prirodzené ako absolútna bezcitnosť. Záležalo len na tom, pre ktorý duševný extrém sa rozhodne. U žien zvyčajne začínal tým prvým a po čase končil v druhom. Postupoval tak u každého, koho chcel nejakým spôsobom využiť…

…Zubáč Foto: Ramon LeškoKupé v nočnom rýchliku z Brna do Prahy ožarovali záblesky svetiel a striebristý mesačný svit. Samuel Hajer driemal. Sedel v kupé sám, na vešiak si zavesil igelitovú tašku, teraz sa mu svojím mäkkým obsahom rytmicky obtierala o hlavu. Uspávalo ho to. Mäkký, dôverný dotyk tašky a odznievajúci zážitok. Dnes to bola naozaj sila. Samuel Hajer, prezývaný Zubáč, pred tromi hodinami zabil ženu. Neurobil to po prvý raz, ani zďaleka to dnes nebolo po prvý raz. Napriek tomu to bolo výnimočné. Jeho prvá vražda pred piatimi rokmi bola skôr omyl – chcel si konečne zasúložiť, no dotyčná mala na vec odlišný názor a urputne sa bránila –, dnes to už bolo o niečom inom. Nevedel presne o čom. Jednoducho robil veci, vďaka ktorým sa cítil dobre. Vták mu stál už od večera, Zubáč vedel, že musí niečo podniknúť. Túlal sa ulicami okolo brnianskeho Jakubského námestia. Vyhľadával ženy, niečo v ňom vyhľadávalo ženy, ktoré by boli vhodné. Nemusel na ne ani pozrieť. Stačilo, keď nejaká prešla okolo. Neomylný vyhľadávač v jeho vnútri okamžite preveril a vyhodnotil, či je správna…

O svete ďalších postáv i o zvláštnych putách, ktoré ich spájajú, sa dočítate v románe V tieni Mafie II: Čas dravcov. Tretie pokračovanie príbehu o mafiánskych praktikách Nepriateľ štátu sa na pulty kníhkupectiev dostane na jeseň 2011.

Odporúčame

Tento článok nie je možné komentovať.