Utečenec

//UTEČENEC //

Práce som mala vyše hlavy, manžel mi pripadal ako závažie na krku a deti zo mňa vysávali aj poslednú ušetrenú energiu. Preto som si zbalila kufre, naštartovala auto a odišla. Možno navždy, možno sa o chvíľu rozhodnem vrátiť a možno o pár dní havarujem, aby sa tak skončil život bláznivej ženy na úteku. Cestovala som dvadsaťštyri hodín vkuse a potrebovala som sprchu, tak som sa ubytovala v najbližšom hoteli. Recepčná na mňa zazerala, akoby vedela, že som matka, ktorá bezhlavo opustila rodinu. Mne ale bolo jedno, čo si myslí o strapatej, neupravenej žene. Bolo mi jedno, či pozná moju minulosť, či spala s mojím mužom a teší sa, že si to už dnes môžu bez výčitky zopakovať. Nezáležalo mi na tom.
Zaplatila som si trojdňový pobyt v apartmáne pre dve osoby s výhľadom na hory. Pomoc s batožinou som odmietla a kráčala som k výťahu. Tešila som sa na posteľ. Keď sa predo mnou otvorili dvere, vstúpila som dnu a stlačila šestku. Na trojke sa kabína zastavila a dnu vstúpil muž a mladá pekná žena. Vyzerali, že sú spolu, ale na päťke blondína bez rozlúčenia vystúpila a niekam sa ponáhľala. Bola mi povedomá, akoby som ju už niekde videla. Vtom si chlapík odkašľal a prerušil niť mojich myšlienok. Bol starší ako tá žena, ale stále mladý a plný života. Trochu ma priťahoval, mal v sebe akési skryté kúzlo, ktoré by ma kedysi úplne pobláznilo. Dnes som ale premýšľala celkom triezvo a tak ma biela rozopnutá košeľa, ktorá odkrývala jeho opálenú svalnatú hruď, nevzrušovala. Bola to obyčajná koža, ktorá pokrývala mužské svaly nasiaknuté krvou. Nič príťažlivé na tom nebolo. Keď výťah zastal na šestke, mala som vystúpiť. Zvláštna sila intuície ma ale priklincovala o podlahu a nedokázala som sa pohnúť. Popri otvorených dverách kabíny prešiel párik dôchodcov a hotelová služba, nikto však nenastúpil. Keď sa dvere opäť zavreli, začali sme stúpať na deviatku. Medzi siedmym a ôsmym poschodím sa výťah náhle zasekol a v kabíne zostala tma. Neveriacky som sa obzrela okolo seba a zasmiala sa. Skvelá intuícia, pomyslela som si. Muž, opierajúci sa o stenu, si vzdychol. Určite by sa tu radšej zasekol s tou príťažlivou blondínkou… Mal s ňou vystúpiť na treťom poschodí, zviesť ju a užiť si s ňou nezabudnuteľnú noc. Ja som mala zostať doma a do konca života sa hrať na poslušnú matku poslušných detí. Hlúposť. Malo to byť takto.
„Máte mobil?“ On mi vykal? Naozaj som až taká stará?
„Nie.“ Vyhodila som ho z auta niekoľko kilometrov pred hotelom.
„Vďaka Bohu,“ odvetil a trochu ma zaskočil.
„Čo si povedal?“
„Vďaka Bohu,“ zopakoval.
„Nechal ťa zaseknúť sa vo výťahu a ty mu ďakuješ, že ani len nemáš možnosť dostať sa von?“
„Mám možnosť dostať sa von,“ povedal a z vrecka vytiahol telefón. Nadvihla som obočie a nechápavo som sa na neho zadívala. „Ale nechcem,“ usmial sa a strčil ho späť. Chvíľu som si myslela, že príbeh bláznivej ženy sa zmení na tragickú vraždu v hotelovom výťahu, ale tú myšlienku som rýchlo zahnala preč. Ten chlapec bol blázon.
„A prečo nechceš? Si zaťažený na stiesnené priestory?“
„Nie. Som zaťažený na vás,“ povedal a tými úchylnými slovami vo mne rozdúchal oheň hnevu a vášne zároveň. Chcela som mu vylepiť facku a zároveň ho zviesť a milovať sa s ním. Na nič z toho som však nemala dosť odvahy. Na chvíľu sme sa odmlčali a pozerali jeden na druhého. „Ste príťažlivá. Povedal vám to už niekto?“ prerušil ticho a hladne si ma premeriaval. Jeho slová ma provokovali.
„Raz. Jeden strelený chlap pred pár rokmi. Vzala som si ho, lebo som si myslela, že sa už nenájde nikto, kto mi povie niečo také.“
Chvíľu som premýšľala nad tým, aká som bola hlúpa, a potom som sa mu zahľadela do očí. Boli také hlboké, mladé a inteligentné, plné radosti a divokej túžby. Boli stelesnením toho, čo som sa ja márne pokúšala celý život dosiahnuť. A táto nenaplnená túžba predo mnou ticho stála a túžila po mne. „Pobozkaj ma,“ šepla som do tmy. Neváhal, pristúpil ku mne a dotkli sme sa perami. Bol taký nežný. Bozkával ma, dotýkal sa ma a ja som ho vnímala ako svoju súčasť. Kabína hotelového výťahu sa zmenila na jediné miesto na zemi bez akýchkoľvek obmedzení a pravidiel. Ten muž ma uniesol z reality do sna. Vyzliekol mi kabát, rozopínal blúzku a z pier sa presunul na krk. Na viac sa neodvážil, no ako celoživotný zážitok to stačilo. Vášnivo-hanblivé dotyky vo mne zobudili ženu, ktorá sa doteraz skrývala v sivom kostýme za pracovným stolom stereotypného života. Ale teraz som konečne cítila, že mi bije srdce, že mi v žilách prúdi krv, cítila som, že žijem. Keď sa odo mňa neochotne odtrhol, sadol si na zem a naznačil aby som si sadla k nemu. Chytil ma za ruku a pobozkal ma na líce. Boli sme si takí blízki a tmavý tesný priestor len umocňoval to, čo každý z nás cítil.
„Daj si ju dole. Prosím,“ zašepkal. Pozrela som na rozopnutú blúzku, stiahla si ju z pliec a čakala kým sa na mňa vrhne. Zasmial sa. „Myslím toto,“ natiahol sa k mojim vlasom a jemne sa ich dotkol. Bola som zaskočená, vystrašená a chcela som kričať. Odkiaľ to vie? V obchode sľubovali, že si to nikto nevšimne. Rýchlo som vstala na rovné nohy a začala stláčať gombíky na stene výťahu. Kabína sa však nepohla ani o milimeter a rozhostilo sa v nej husté, nepríjemné ticho. Bezmocne som udrela päsťou do steny, zviezla som sa popri nej na podlahu a rozplakala som sa. Chlapec ma objal a utešoval bozkami. Pomaly, opatrne mi stiahol parochňu. Cítila som sa nahá. Viac nahá ako keď sa idem sprchovať, viac nahá, ako keď zo mňa niekto strhne šaty. Odhalil ma a bolo to neznesiteľné. „Si taká nádherná,“ povedal a zotrel mi slzy z líc. Jeho slová boli také neskutočné a nezmyselné. Čo to vlastne povedal? Že som nádherná? On je asi…
„Si slepý?“ Hľadala som bielu paličku, ktorú som možno prehliadla. Hľadala som v jeho očiach tmu, neprítomný pohľad…nič však nenasvedčovalo tomu, že by bol nevidiaci.
„Vidím ťa celú. Krásnu a prirodzenú. Neskrývaj sa viac. Je to len rakovina.“ To, čo povedal, bolo čisté, skutočné a pravdivé. Zasiahlo ma to hlboko. Veľmi hlboko.
„Ja, zomieram,“ povedala som vetu, ktorú som sa snažila odmietať už od začiatku. Povedala som slová, ktoré som doma písala na papier a pálila ich v ohni, slová, ktoré ani zďaleka neopisovali to, čo sa so mnou už mesiace dialo, slová, ktoré ma zabíjali viac ako „len“ rakovina.
„Povedz mi, veríš v Boha?“ opýtal sa.
„Samozrejme,“ odpovedala som a ukázala mu zlatý krížik na retiazke.
„Nie. Ja myslím v skutočného Boha. V Boha, čo dáva život, v Boha, čo je energiou, láskou a odpustením. Veríš v takého Boha?“ Chvíľu som rozmýšľala.
„Nie. Myslím, že verím v Boha, ktorý trestá svoje deti za hriechy, ktoré denne konajú,“ povedala som s istotou. Mne to predsa urobil.
„Zvláštne,“ usmial sa a zahľadel sa mi do očí. „Si matkou. Potrestala by si niekedy svoje deti rakovinou?“
„Nikdy v živote!“ povedala som trochu nahlas a rozčúlene. „Milujem svoje deti.“
„Ale posielaš ich samé na ulicu. Nechala si ich chodiť do školy, dávaš im peniaze a vôbec sa nebojíš že ich okradnú? Že ich spred školy unesie nejaký pedofil?“
„Robím to, aby sa naučili žiť! Aby sa naučili chrániť!“ kričala som. „Čo si to za človeka, že ma súdiš?!“ Bola som rozčúlená. Snažila som sa byť najlepšou matkou vždy! Ešte aj teraz, v tejto chvíli!
„Nesúdim ťa,“ povedal pokojne a vzdychol si. „Boh stvoril človeka na svoj obraz. Stal sa matkou a otcom zároveň. Dal svojim deťom život tak, ako si ho ty dala tým svojim. Dal im rovnaké schopnosti, pocity a právomoci, aké má on sám. Chápeš? Stvoril ťa a teraz ti do cesty dáva „prekážky“ tak, ako to ty robíš svojim deťom, aby si ich naučila žiť a chrániť sa. Stavia ťa ale len pred také ťažkosti, ktoré si schopná zvládnuť. Je to predsa rodič! Nezabil by svoje dieťa. On ho len učí kráčať,“ usmial sa. „Tak rozumieš mi?“ opýtal sa. Kabínka výťahu, moja holá hlava, pocit utečenca v srdci, to všetko sa zrazu spojilo do jedného celku.
„Boh mi nezoslal rakovinu ako trest. Zoslal mi rakovinu ako prostriedok, vďaka ktorému budem schopná vyhrať nad všetkými prekážkami, ktoré som si vytvorila. Nad stereotypným životom, nad neustálymi hádkami, stresom… Vzal mi zdravie, aby ma naučil žiť.“
Zrazu sa svet okolo zdal iný. Akoby sa vznášal. A ja som sa vznášala s ním.
„Tak vidíš. Práve si porazila rakovinu,“ usmial sa a vstal. Tiež som sa postavila. Objala som ho a poďakovala sa.
„Kto vlastne si?“ opýtala som sa.
„Čo ja viem? Momentálne psychológ.“ Zasmiali sme sa. „Úspešný psychológ,“ dodal a chytil ma za ruku. Pobozkal ma. Jeho bozk chutil, akoby bol na rozlúčku. Mala som však ešte veľa otázok. Odkiaľ sa vzal? Ako to, že o mne toľko vedel? Prečo ma tak nežne bozkával? Prečo sme sa tu zasekli? Čo to ovláda za zvláštnu mágiu, že ma za pár minút prinútil opäť žiť? Vyliečil ma?…

Stála som vo výťahu, bola som oblečená, parochňa mi pevne sedela na hlave a kabínka stúpala smerom hore. Na trojke sa zastavila a dnu vstúpil muž a mladá pekná žena. Vyzerali, že sú spolu. Aj boli. Na päťke spolu vystúpili, dvere výťahu sa s cinknutím zavreli, a keď sa na šestke znova otvorili, nevystúpila som. Zviezla som sa späť dole, zrušila svoj trojdňový pobyt a vrátila sa domov. Asi intuícia, alebo niečo…

Dnes, už ako zdravá žena s hustým účesom a skvelým manželom, ktorý pri mne stál v najhoršom prichádzam do hotela. Do toho istého hotela, kam som pred dvoma rokmi ušla od svojej rodiny. Zaplatili sme si víkendový pobyt v apartmáne pre dvoch, vzali sme si kufre a čakali na výťah. Manžel mal bielu obtiahnutú košeľu a vyzeral strašne sexi. Keď sa pred nami konečne otvorili dvere hotelového výťahu, vstúpili sme dnu. Bola tam jedna žena. Strapatá a neupravená, vyzerala ako…utečenec.

Napísal : M. Králiková