V posteli s cudzincom
Celý svoj doterajší život som bola mestské dieťa. Zvykla som si na komfort, ktorý ponúkal panelákový spôsob života. Bezproblémové ústredné kúrenie, nevyčerpateľný zdroj teplej vody, káblovka a internet.
Pred časom som sa rozhodla, že sa zo mňa stane vidiečanka. Presťahovala som sa do staršieho domu, ktorý si vyžaduje rekonštrukcii, bojím sa zapínať gamatky, pokazil sa mi bojler na teplú vodu, nemám ešte zavedenú káblovku a internet mám akurát tak v mobile.
Až teraz si uvedomujem, že som všetky panelákové vymoženosti brala tak automaticky, ako berieme všetky súčasti nášho života. O zdravie sa nestaráme až do chvíle, kým neležíme niekde na posteli s infúziou trčiacou z ruky.
Medziľudské vzťahy sú nám ukradnuté. Neuvedomujeme si, aké sú krehké až do chvíle, keď sa potrebujete chytiť pomocnej ruky. Lenže odrazu zistíte, že práve odtiaľ, kde ste to najviac očakávali, neprichádza.
Pre povinnosti zistíte, že láska niekam vyprchala a vy neviete kedy a kam? Moja priateľka mi nedávno povedala: „Neviem, čo sa s nami stalo, ale nevieme byť spolu. Na začiatku to bolo všetko jednoduché a priame. Teraz si nevieme prísť na meno a prisahám, keď prechádzam okolo neho, počujem ako na mňa vrčí. Ležím v jednej posteli s človekom, ktorého vlastne nepoznám.“
Strašne sme si zvykli brať život ako samozrejmosť a nevšímame si, ako nám z neho unikajú podstatné veci.
autor : Tatiana Čuperková, http://www.trnavskyhlas.sk/