Dážď je voda...a voda je život
Už niekoľko dní sa bezcieľne túlam Revúcou skrytá pred dažďom pod bielym dáždnikom a sledujem čo sa deje. Všetko však mlčí. Ľudí stretávam len v predstavách, letné terasy zívajú prázdnotou a ak aj niekoho zazriem ako hľadí z okna na mokrú ulicu
A tak v tom všetkom hľadám kúsok života, kúsok zabudnutého, ale
stále prítomného leta.
Zhlboka som sa teda nadýchla tej vlhkej studenej energie a sledovala dráhu
kvapiek, ktoré sa z ťažkých sivých mrakov rútili na zem. Obdivovala som
istotu s akou padali z tej obrovskej výšky len aby pôde pod sebou vrátili
požičanú vlahu. Obdivovala som listy stromov, ktoré veselo tancovali
v chladnom návale dažďa a obdivovala som steblá trávy, ktoré sa ťahali
k nebu, akoby si chceli zblízka pozrieť miesto odkiaľ na zem prší
život.
A náhle sa upršané dni zmenili. Vytratila sa z nich depresia a prázdno.
Zachmúrené tváre a letné terasy síce zostali rovnaké, ale práve oni dali
dažďu v mojich očiach novú tvár. Krása sa predsa skrýva všade. Čaká
len na objavenie. Ja som ju našla v kvapkách dažďa a už o pár dní ju
znova nájdem niekde inde. Stačí sa rozhliadnuť…
Zdroj : M. Králiková
