Tomáš Klus: Začíname žiť v hrozne dobrom svete

Má 26 rokov, na konte tri albumy so svojou Cílovou skupinou a jeho meno sa začína skloňovať častejšie ako meno Karel Gott. Najnovší český Zlatý Slávik Tomáš Klus vypredáva koncertné sály a srší humorom. Rozhovor s ním sme si preto rozhodne nemohli nechať ujsť.

Monika Vengrínová
Ilustračný obrázok k článku Tomáš Klus: Začíname žiť v hrozne dobrom svete
Foto: Radoslav Dudáš / Zdroj: Dnes24.sk

Mladý spevák, ktorý sa o mesiac stane otcom, svoju kariéru odštartoval raketovou rýchlosťou. V priebehu necelých dvoch rokov nahral so svojou skupinou tri albumy, absolvoval stovky koncertov a v roku 2012 po sedemnástich rokoch dokázal predbehnúť Karla Gotta a stať sa tak novým českým Zlatým Slávikom. V rámci tohtoročného česko-slovenského turné tiež navštívil Poprad, kde sme mali možnosť v príjemnej komornej atmosfére porozprávať sa s ním i s ďalším skvelým hudobníkom Jiřím Kučerovským, ktorý Tomášovi sekunduje spevom i na gitare a rozhodne mu rovnako nechýba ani zmysel pre humor.

Keďže sme v krásnom kraji pod Tatrami, nedá mi ako prvé sa opýtať, aký máš k Popradu a k Tatrám vzťah…
Tomáš: Ja mám k Popradu veľmi pekný vzťah, lebo mamka mi už od malička hovorí: „Musíš se s tím nějak poprat“, takže ja mám ten Poprad tak nejako zažitý. =) Ale naozaj vážne, ja som sem jazdil často, pretože môj otec miloval hory a Tatry pre nás boli najdostupnejšie. A teším sa, že budem mať znova príležitosť sa tu poprechádzať.

Takže teraz k tej hudbe. Spomínaš si na svoje hudobné začiatky?
Tomáš: Moji rodičia boli nadšení muzikanti, ale nikdy nemali žiadnu kapelu.
Jirka: Nehrali závodne. =)
Tomáš: Presne tak, nehrali závodne, boli to amatéri. Ale keď som videl, že otec hrá na gitaru, tak som začal tiež. Potom som však na nejaký čas prestal a keď som sa zrazu dostal do Prahy, kde som bol sám s gitarou, znovu som začal hrať. Tak sa to nejako stalo a zrazu jazdím napr. do Popradu na koncert, takže je to také vtipné. Ale je to veľmi príjemné.

Dnes je teda z teba úspešný spevák a gitarista. Kedy si sa rozhodol, že sa hudbou budeš živiť?
Tomáš: Keď som si zlomil ruku. I keď to nebolo úplne presne časovo naviazané, ja to dávam do súvislosti. V tom čase som bol vrcholový športovec, ale keď som spadol z koňa a zlomil som si ruku, uvedomil som si, že toto nie je to, čo chcem robiť. Túžil som po niečom inom. A tak som začal hrať divadlo a následne na to robiť i hudbu.
Jirka: A namiesto rúk teraz lámeš „srdce dívek“.
Tomáš: (smiech) Srdce dívek, to je u nás taká rastlinka. Srdce dívek obecní.
Jirka: Vyskytuje sa väčšinou v povodí.

Nie si však sólo spevák, máš i svoju Cílovou skupinu…
Tomáš: Áno, sme štyria. My dvaja s Jirkom, plus dve zvieratká. =) Jan Lstibůrek, ktorý hrá na kontrabas a Petr Škoda so svojim cajonom. To je taká krabica, na ktorej sa sedí a bije sa do nej. A keď na tom hrá, vyzerá ako opica. =)

Máte teda na konte tri albumy. Čo je na nich?
Tomáš: Máme tri radové albumy, na ktorých sú, vážení priatelia, piesne klasického typu. Sú to piesne, ktoré môže naspievať ktokoľvek z vás, akurát s tým rozdielom, že som ich napísal ja a Jirka tam hrá na gitaru. Takže je to také obyčajné, nie je na tom nič výnimočné, nič zvláštne, ale zároveň to môže niekoho potešiť, niekoho rozplakať.
Jirka: Čo sa prvého albumu týka, je tam veľmi dobrý pomer cena/výkon. Je lacný a je na ňom veľa pesničiek.
Tomáš: Na rozdiel od toho posledného, tretieho albumu, ktorý je o dosť drahší a je na ňom podstatne menej piesní.
Jirka: Ale zase tie piesne sú také iné. To je taký trend.

A napriek tomu, práve váš posledný album Racek z roku 2011 dosiahol nevídaný úspech. Za viac ako 50 tisíc predaných kusov tohto nosiča ste získali Diamantovú platňu. V dnešnej dobe napaľovania a sťahovania piesní z internetu je to skutočne výnimočné. Čomu tento úspech pripisujete?
Jirka: Naši fanúšikovia asi nevedia sťahovať. =)
Tomáš: (smiech) Ja si myslím, že je to tým, že sa nám v nich podarilo niečo osloviť. Niečo, čo sa iným nepodarilo. Ja si to neviem vysvetliť, ale zamýšľam sa nad tým. Dostávame veľa cien, napr. spevák roka, i keď speváci nie sme. A za to, že to ľudia robia, im veľmi ďakujeme. Pretože my sme o to nikoho neprosili, nikdy sme nikam nepísali, že sa zúčastňujeme tej, či onej súťaže, ľudia to skrátka urobili sami. A myslím, že práve preto si aj kupujú ten album. Chcú nám povedať „ďakujeme, že ste tu a preto si kúpime váš album“. A my chceme povedať, že si to veľmi vážime, že to vidíme, počujeme a cítime.
Jirka: Ja si tiež kupujem albumy niektorých hudobníkov. Keď sa mi niečo páči, tak si kúpim album.
Tomáš: Tiež dobrý chlapec.

Tri albumy vám ale určite nestačia. Kedy plánujete ďalší?
Jirka: Štvrtý snáď bude tohto roku. Natáčanie je naplánované na september a do Vianoc by sme ho chceli vydať.

No dobre a čo váš voľný čas?
Tomáš: Ja mám napríklad rád zvieratá. Mojim najobľúbenejším zvieraťom je jak.
Jirka: Ja veľmi nemám rád zvieratá.
Tomáš: Tak ty si mal tú korytnačku. To bolo skvelé, vždy sme jej hádzali žabičky.

Tomáš, ty si spomínal, že skôr, ako si sa dostal k hudbe, riešil si divadlo a filmy. Takže si vyštudoval herectvo. Čo teraz s tým?
Tomáš: No, to sa stalo, ale teraz to všetko odmietam, pretože budem otcom a to je oveľa lepšie ako herectvo. Na DAMU som ale išiel zrejme preto, lebo som tak v poslednej dobe vypozoroval, že sa potrebujem vyrebelovať. Ja som totiž veľmi dlho nebol v puberte. Dostal som sa do nej asi v devätnástich rokoch a povedal som si, že sa musím vzoprieť svojmu osudu v zmysle toho bujarého teenage veku. Rozhodol som sa vzoprieť očakávaniam rodičov a okolia, kedy všetci zo mňa chceli mať vrcholového športovca, študenta FTVS a následne trénera. Ja som si však povedal, že toto nechcem. No a od kariéry športovca bolo najďalej herectvo. Tak som sa k tomu dostal. Ja ale vlastne nie som hercom, to sa nedá naučiť. Talent sa nepridáva do niečoho, to nie je ako káva, že by to tam dávali. Takže ja som vlastne príliš nadšene dotknutý svetom divadla na to, aby som bol skutočný herec.

Ako teda vidíš svoju budúcnosť? Bude to hudba, film…?
Tomáš: Ako vidím svoju budúcnosť? Vy to fakt chcete vedieť? =) Moja budúcnosť s tým všetkým, čo teraz robím, nemá vôbec nič spoločné. Ja kdesi v diaľke vidím chatrč na pobreží oceánu. Boli by tam vlny, na ktorých sa dá surfovať. Každé ráno by som sedel na priedomí a čakal na príliv. A keď by som videl, že vlny sú už tak akurát, tak by som sa na ne rozbehol a tak do dvanástej by som jazdil, potom by som si dal niečo na obed. Možno kokosové mlieko.
Jirka: Ale je otázka, či by nebol odliv.
Tomáš: No, aj to je možné. Ja to ešte nemám úplne dotiahnuté. =) Ale to je ešte ďaleko. Do tej doby chceme vydať ten album, tak uvidíme.

V súčasnosti so svojou priateľkou Tamarou Kubovou, finalistkou Hlas Česko-slovenska čakáte bábätko. V minulosti však istý čas bola tvojou priateľkou Ewa Farna, ktorá je dnes známa ako porotkyňa Superstar. Ako vnímaš jej účinkovanie v tejto porote?
Tomáš: Ja to veľmi nevnímam, pretože túto súťaž veľmi nesledujem. Avšak z ukážok a z toho, čo som sa dozvedel a čo mi bolo poslané, keďže my sme s Evičkou neprestali byť kamarátmi a máme i jeden druhého medzi priateľmi na facebooku, si nie som istý, či ľudia chápu, že tá Eva je tam skutočne taká, aká je. Lebo dnes každý podozrieva každého, že na neho niečo hrá. Ale Eva je tam taká skutočná. Ona je vážne taká bláznivá. To som na nej miloval a stále milujem, že je taký blázon. Mám však strach, aby si to ľudia nevyložili blbo a aby ju nezačali podozrievať z toho, že sa predvádza. Ale ona sa skutočne nepredvádza, ona taká je a to je na nej strašne pekné.

Ty si sa v minulom roku stal českým Zlatým Slávikom, to už vie snáď každý. Možno si to čakal, možno nie. Čo si si však pomyslel ako prvé, keď vyhlásili tvoje meno?
Tomáš: Neviem. V tej chvíli, ako to vyhlásili, tak mi vypol mozog. Ja som sa tam len nejako pohyboval a cítil som sa tam nepatrične z toho dôvodu, že toho humbuku okolo mňa bolo strašne veľa, napriek tomu, že som nevynašiel žiadny liek trebárs na rakovinu. Že som vlastne nič moc neurobil.
Jirka: Vlastne na nič si liek nevynašiel.
Tomáš: Presne tak. A pritom každý novinár mal tendenciu sa ma pýtať úplne na všetko a ja som koľkokrát nevedel vôbec nič. Ale s veľkou pokorou som to prijal, prežil som celé to udeľovanie a na druhý deň som už bol na koncerte, kde som mohol vnímať, že zase môžem byť s ľuďmi, s ktorými som rád, pretože ja milujem ľudí.

37 krát získal toto ocenenie Karel Gott. 17 rokov sa nikomu nepodarilo zosadiť ho z pomyselného trónu Zlatého Slávika. Ty si to teraz dokázal. Mal si možnosť rozprávať sa s ním? Ako to vnímal on?
Tomáš: No ale priatelia, poďme to už nechať tak. Ono to vlastne vôbec nič nie je. A mne je vždy ľúto toho pána Gotta. On za mnou prišiel ešte pred samotnou ceremóniou s tým, že by mi hrozne prial, aby som vyhral. A mňa to veľmi upokojilo a vynutkalo k tomu, že som mu poďakoval za to, aký je, pretože to, čo sa okolo nás deje posledné dva roky, alebo rok a pol, to sa okolo neho deje 30 rokov a on to hrozne zvláda. Je to strašný frajer, nech si hovorí kto chce, čo chce. Takže tak. Ja som nikoho neporazil, ja som len zvíťazil.

Čo sa teda u vás po Slávikovi zmenilo?
Tomáš: Tak, ľudia sa nás viac pýtajú na Slávika. =) Ale inak sa asi nezmenilo nič. Ono keby si človek pripustil tieto veci, tak by sa z toho musel zblázniť. Ono to hlavne nič neznamená, čím nechcem podceňovať túto cenu, ale tým, že ju dostanete, kapitola sa uzavrie a vy musíte ísť ďalej, inak by tu sedelo obrovské ego.
Jirka: Slávik nie je za to, ako kvalitná je práca, ktorú človek robí, Slávik je cena popularity. To je hold celé. Teraz je Tomáš Klus známy, pozná ho plno ľudí, tak mu plno ľudí poslalo hlas do Slávika a on vyhral.
Tomáš: Čo bolo pekné. Ako v sne. My teraz žijeme ako v krásnom sne.
Jirka: Ja sa občas budím zo sna. Sa odkopávam a dosť sa potím. =)
Tomáš: To ja som cítil človeče, kvapkalo to zo stropu, tak som si hovoril, čo tam len robí?
Jirka: To bude tým Popradom.
Tomáš: To je stresom. Ľudia sú hrozne v strese. Všímate si to?
Jirka: Ja som hrozne v strese. Mne hrozne búši srdce.
Tomáš: Ale zároveň sa deje s ľuďmi niečo hrozne pekné. Zrazu začali cítiť srdcom.
Jirka: On to práve teraz myslí vážne, lenže na ňom to nie je poznať. Lebo on si z niečoho robí srandu a niečo myslí vážne.
Tomáš: Áno, ja to myslím vážne, cítite to? Chodia ľudia a zrazu máte pocit, že sa s nimi môžete rozprávať trebárs o láske. Môžete niekomu povedať, že ho máte rada a nikto si nebude myslieť, že to robíte preto, že od neho niečo čakáte. Zrazu to ide. Zrazu môžeme na koncerte používať slovo láska a ľudia sa tomu nevysmievajú. Zrazu to berú tak, že láska je správna. To je skvelé, nie? Začíname žiť v hrozne dobrom svete.

Zdroj: Dnes24.sk