V Tornali sa zrodil knižný trhák. Kto sa ukrýva pod tajomným pseudonymom Lea Victory?

Foto: Krisztián Káli

Zvolila si pseudonym podľa svojej dcéry, ktorej svoj ženský román Slzy tvojej milenky aj venovala. Dadka netúži byť v žiare reflektorov. Dokonca sa ani necíti byť regulérnou spisovateľkou. Avšak pravdou je, že fanúšikom sa jej knižka páči a ľudia si pýtajú pokračovanie. Prečítajte si rozhovor s mladou a skromnou Tornaľčankou Leou Victory!

Tvoje autorstvo je aspoň v Tornali verejným tajomstvom. Neľutuješ, že si knižku nevydala pod vlastným menom? A prečo práve Lea Victory?

Nie. Ako tak spätne uvažujem, nič zo svojho života neľutujem. Moje civilné meno sa po slovensky ťažko číta. A tento pseudonym nie je úplne vymyslený. Moja dcéra sa volá Lea Viktória a keď bude staršia, iste si ju prečíta. A Victory znamená tiež víťazstvo. Aj ja som vo svojej knižke zvíťazila nad vlastnou bolesťou. Písanie bolo pre mňa terapiou.

Napísanie románu Slzy tvojej milenky ti trvalo dva roky. Prečo tak dlho a ako vlastne vznikol ten názov?

Je to ženská limonáda o skrachovanom vzťahu. Potrebovala som zo seba vypísať svoju bolesť. Tá časť sa mi písala najľahšie. No mala som problémy s koncom príbehu. Pôvodne som nemala happy end ani v paži, ale môj vydavateľ a mentor Pavel Hirax Baričák mi vtedy povedal: „Toto je možno šťastný koniec pre teba, ale nie pre tvoje čitateľky. Dievča, ty máš na viac. Skús to prepracovať.“ V tom čase som žila podobne ako hlavná hrdinka môjho príbehu. Sama vychovávajúc svoju jedinú dcéru. Mužov som si držala od tela. Bála som sa ďalšieho sklamania. A paradoxne, ten obrat, že som do knižky predsa len vložila ďalšieho muža a novú lásku, pomohol aj mne osobne. Akoby som si svoju novú lásku v tom románe priamo predpovedala.

Spomínaš Baričáka. Pomohol ti s happy endom. Aká bola vaša spolupráca? Radil ti aj v iných častiach príbehu?

Hirax je úžasný človek, pomáhal mi ako konzultant. Radil, aby bola v knihe dráma, ktorá postupne graduje. A ja sama som tiež nechcela, aby to nebolo len nekonečné nariekanie nad stroskotaným vzťahom. Tak som do toho zapracovala aj drámu a viaceré úsmevné príhody.

No nebola to s ním jediná spolupráca. Prispela som aj do jedného z jeho Šlabikárov šťastia. Tam som mu napísala skutočný príbeh o mojom otcovi.

Aké sú ohlasy na tvoju knihu?

Aj sama som prekvapená, že sa kniha tak dobre predáva. V tornaľskom kníhkupectve ju museli už viackrát doobjednávať. A ja sama tiež stále doobjednávam ďalšie kusy. Ľudia sú zvedaví hlavne na to, čo je v knihe pravdivé a čo som si vymyslela. Ja hovorím, že je to 50:50. Je to príbeh skutočnej lásky fiktívnych postáv.

Bude aj pokračovanie?

Čo sa týka pokračovania, príbeh Lei a Fabiána sa touto knihou definitívne uzavrel. Ak by malo byť pokračovanie, tak uvažujem o príbehu tej milenky. To by bola tiež určitá forma terapie. Dokázať sa vžiť do jej situácie a vedieť jej odpustiť. Ale zatiaľ nič nesľubujem. I keď sa často prichytávam pri tom, že ak zažijem, či zazriem niečo zaujímavé, automaticky siaham po papieri a pere. Aby som si to zaznačila.

Tvoj život sa od čias, keď si bola samostatnou mamičkou, radikálne zmenil. Máš nového partnera, čakáte bábo. Ako prebieha váš spoločný každodenný život?

Partner mi v mnohom pomáha, čo sa týka domácich prác. Vytvoril mi tiež fanúšikovskú stránku aj vizitky. Sám zmontoval detskú postieľku a práve prerábame byt, aby sme mali viac úložného priestoru pre nový prírastok.

Ja vo voľnom čase šijem pre malú Leu šatočky jej bábikám. Pre bábo máme výbavičku už kúpenú, ale obliečky do detskej postieľky snáď ešte ušijem. Na súrodenca sa už všetci veľmi tešíme. Chcela som mať vždy veľkú rodinu. Ja som bola jedináčik, a tak chcem, aby moje deti boli aspoň dve. A bude to chlapček.

Z mladej mamičky srší radosť a spokojnosť. Ďakujeme za milý a úprimný rozhovor a želáme veľa zdravia rozrastajúcej sa rodinke.